Obrázok plný ľudí, zvierat a predmetov, v ktorom treba niečo nájsť, pozná každé dieťa. Po nemecky sa mu hovorí Wimmelbild, teda obrázok, na ktorom sa to hemží. Takéto obrázky dnes vychádzajú v knihách pre najmenších, v časopisoch aj v počítačových hrách. Ich korene však siahajú až do 16. storočia.
Bruegel a obrazy plné ľudí
V roku 1559 namaľoval flámsky maliar Pieter Bruegel starší obraz Holandské príslovia. Na jedinej dedinskej scéne zobrazil asi 126 prísloví a ustálených slovných spojení, ktoré sa dajú doslova vidieť. Niekto búcha hlavou do steny, iný hádže sviniam ruže, čo je flámska podoba nášho hádzať perly sviniam. Obraz dnes visí v berlínskej Gemäldegalerie. Nemecká Wikipédia ho uvádza ako skorého predchodcu hľadacích obrázkov.
O rok neskôr, v roku 1560, vznikli Bruegelove Detské hry. Na námestí plnom detí od batoliat po dospievajúcich je zachytených viac ako 80 hier tej doby, niektoré zdroje hovoria až o deväťdesiatich. Deti tam jazdia na drevených koníkoch, kotúľajú obruče, skáču cez kozu a chodia na chodúľoch. Obraz je vo viedenskom Kunsthistorisches Museum. Hry na ňom sú namaľované tak presne, že ich odborníci dokázali jednu po druhej rozpoznať a pomenovať.
Bruegel samozrejme nemaľoval hádanky. Jeho obrazy sa však pozerajú presne tak, ako dnešné hľadacie obrázky. Oko blúdi z jedného rohu do druhého a stále nachádza niečo nové.
Ali Mitgutsch a prvá hemživá kniha
Za otca moderných hľadacích kníh sa pokladá mníchovský ilustrátor Ali Mitgutsch, ktorý žil v rokoch 1935 až 2022. V 60. rokoch ho detský psychológ Kurt Seelmann povzbudil, aby kreslil detské knihy s obrázkami, na ktorých je veľa vecí naraz. Mitgutsch neskôr spomínal, že ho inšpirovali diorámy, na ktoré sa ako dieťa chodieval pozerať s mamou na púťach.
V roku 1968 vyšla jeho kniha Rundherum in meiner Stadt, v preklade Všade okolo v mojom meste. Má veľké obrázky mesta, na ktorých sa súčasne odohrávajú desiatky malých príbehov. V roku 1969 za ňu dostal nemeckú cenu za literatúru pre mládež. Podľa nemeckej Wikipédie je to prvá hemživá kniha v nemecky hovoriacich krajinách.
Po Mitgutschovi prišli ďalší autori, napríklad Rotraut Susanne Berner so svojimi ročnými obdobiami. Takéto knihy sú určené už pre deti od zhruba osemnástich mesiacov. Wikipédia ich opisuje ako pedagogicky hodnotné, lebo vedú k rozhovoru medzi dospelým a dieťaťom a pripravujú na čítanie.
Kde je Wally?
Hľadacie obrázky sa stali svetovým fenoménom vďaka anglickému ilustrátorovi Martinovi Handfordovi. Jeho kniha Where’s Wally? vyšla 25. júna 1987 vo vydavateľstve Walker Books. Úloha je jednoduchá: na preplnenom obrázku nájdi muža v pruhovanom červeno-bielom tričku, s čiapkou s brmbolcom a s okuliarmi.
Wally má v rôznych krajinách rôzne mená. V Amerike je to Waldo, v Nemecku Walter a vo Francúzsku Charlie. Postupne k nemu pribudli ďalší, ktorých treba hľadať: kamarátka Wenda, čarodejník Bielobrad, protivník Odlaw v žlto-čiernom a pes Woof. Podľa anglickej Wikipédie sa do roku 2007 predalo viac ako 73 miliónov kníh v 26 jazykoch.
Handfordove knihy priniesli to, čo Bruegelovým obrazom chýbalo: jasnú úlohu. Hľadať niečo konkrétne je pre mnohých ľudí zábavnejšie ako len sa pozerať.
Hľadacie hry na počítači
Keď sa začali rozširovať počítače s farebnou grafikou, hľadacie obrázky sa presťahovali aj na obrazovku. Wikipédia ako jeden z prvých príkladov uvádza hru Mother Goose: Hidden Pictures z roku 1991 pre zariadenie CD-i. Od roku 1997 vydával Scholastic počítačové verzie obľúbených kníh I Spy.
Veľký rozmach priniesla hra Mystery Case Files: Huntsville od firmy Big Fish Games z roku 2005. Stanovila pravidlá, ktoré prevzali mnohé ďalšie hry. Hráč dostane zoznam predmetov a hľadá ich v detailne nakreslenej scéne. Tretí diel série, Ravenhearst, bol koncom roka 2007 treťou najpredávanejšou hrou na počítače.
Zaujímavé je, kto tieto hry hrá. Podľa údajov z roku 2021, ktoré uvádza Wikipédia, tvorili ženy 85 percent hráčov Big Fish Games a približne tri štvrtiny z nich mali viac ako 55 rokov. Hľadacie hry teda nie sú len pre deti.
Prečo nás hľadanie baví
Hľadacie obrázky spájajú dve veci, ktoré ľudia robia radi. Pozerať sa na niečo pekné a mať pocit úspechu, keď niečo nájdu. Na rozdiel od mnohých iných hier nepotrebujú pravidlá, čítanie ani súpera. Preto ich zvládne dvojročné dieťa s rodičom aj starý otec, ktorý hry inak nehrá.
Schovávačka na HoyHope
Schovávačka nadväzuje na túto tradíciu. Každá úroveň je nakreslený obrázok jedného prostredia, napríklad záhrady, trhu alebo zimnej krajiny, a v ňom sa schovávajú zvieratká jedného druhu. Prvé úrovne sú malé a prehľadné ako stránky v knihe pre najmenších. Posledné sú veľké a husté a pripomínajú skôr Wallyho.
Ako hra funguje, opisuje článok Ako hrať Schovávačku. Rady na rýchlejšie hľadanie sú v článku Schovávačka: tipy na hľadanie.